sobota, 18. mája 2013

Musím sa k niečomu priznať...


Jedna z vecí, o ktorú sa vo svojom živote usilujem a na ktorej mi záleží je transparentnosť. Chcem, aby ľudia okolo mňa slobodne a jasne videli do môjho života. Aby sa mohli pýtať priame a ťažké otázky, a aby som im pravdivo, úprimne a pokorne odpovedal. Tento článok je snahou o takúto transparentnosť. A to aj napriek tomu, že sa nikto nepýta...

Pred takmer dvomi rokmi mi začalo veľmi náročné leto. Pracoval som niekoľko mesiacov v McDonalde a pripravoval som na na 4 mesačný odchod na študijný pobyt do USA. Keďže som vo svojom trnavskom zbore značne zapojený, počas leta som pracoval veľa na odovzdaní služby iným ľuďom a na príprave a plánovaní mesiacov, kedy nebudem v Trnave. Všetko v mojom živote dostalo prednosť pred Bohom. Služba, zbor, práca, vzťah s priateľkou. Aký bol výsledok? Počas týchto dvoch mesiacov som mal skutočný osobný čas s Bohom nie viac krát, ako mám prstov na jednej ruke.

A zrazu, štyri dni pred plánovaným odchodom do USA, som zistil, že nikam sa neide. Nedostal som víza. A zrazu všetko spľaslo. Všetka tá pretvárka doľahla a ja som si uvedomil, ako moc som sa vzdialil Bohu. Odišiel som na tri dni stanovať a bol som úplne sám. Písal som si do zápisníka a toto je jedna z vecí, ktoré som si počas druhého dňa, presne 3.9.2011, napísal:
Bojím sa stavu, v ktorom je moje srdce. John Owen napísal: „Ktorýkoľvek krok urobený v sile, ktorá okamžite nepochádza od Krista, je krokom k peklu.“ Teraz si uvedomujem svojej chyby, no ako je možné, že pri prečítaní tejto vety nepociťujem hrôzu zo svojich činov?
Od tej chvíle bojujem. Až priveľmi často padám. Kresťanský život sa pre mňa stal neskutočnou sínusoidou – raz hore a raz dole. Niekedy sa prichytím pri tom, ako so závisťou pozerám na svoje prvé roky viery. Pozerám sa na ten zápal, nasadenie, túžbu a dychtivosť a nechápem, kam sa to všetko podelo. Ako mohol chlad nahradiť zápal? Ako mohla ľahostajnosť nahradiť nasadenosť? Ako som sa dostal tam, kde som dnes? 

Vzťah s Bohom je živý organizmus. Rastie, vyvíja sa, mení sa, prispôsobuje sa. A to všetko buď dobrým smerom, alebo zlým smerom. Bolo obdobie, kedy som si nedával pozor, kedy mi na tom nezáležalo. A aj napriek tomu, že to bolo pred dvomi rokmi, ešte dnes sa jazva niekedy zčervená a pripomenie mi všetkú tú bolesť, ktorú to stálo. 

Vôbec nechcem povedať, že je to OK, keď kresťan takto prežíva svoju vieru. Je to smutné, pretože toto nie je to, čo má Boh pre neho pripravené, čo Boh chce, aby prežíval. Nie je to to, pre čo Kritus zomrel na kríži. Avšak pred Bohom nemusíme žiť život pretvárky, v ktorom neprežívame pochybnosti a v ktorom si nekladieme ťažké otázky, na ktoré si sami niekedy nevieme odpovedať. Nie je to OK, lebo to nie je dobré. Ale je OK s tým prísť k Bohu, lebo iba on a jedine on sa dokáže premieňajúco dotknúť nášho srdca. Nikto iný. 

Dnes som po dlhej dobe z police vytiahol knihu. Volá sa: „When I Don’t Desire God“ – „Keď netúžim po Bohu.“ Nie náhodou som siahol práve po tejto knihe. Úplne vystihuje moje priznanie: Netúžim po Bohu. Netúžim po ňom tak, akoby mal po ňom túžiť omilostený hriešnik, akoby mal po ňom túžiť vedúci mládeže, študent teológie, človek, ktorý chce byť pastorom. 

Netúžim po Bohu. Ale Boh túži po mne. A to je mojou silou, to je mojou nádejou. O toto sa opieram, ako začínam tento ďalší týždeň. O svojho Boha. O svojho Boha Otca a o svojho Boha Syna Spasiteľa. Nech ich túžba po mne zapáli vo mne túžbu po nich. Ako John Piper píše hneď v tretej vete tejto knihy: „Na konci všetkého, jedine Boh dokáže vytvoriť radosť v Bohu.“ A tohto Boha chcem hľadať, jeho milosť budem očakávať.
Očakávaj Hospodina!
Buď silný!
Nech je pevné tvoje srdce.
Očakávaj Hospodina! (Žalm 27:14)

 Článok bol pôvodne uverejnený na blogu autora (www.tomasovicsk.blogspot.com). 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára